Kňaz je človek ako každý iný. A predsa, keď sa stáva kňazom, už nepatrí sebe ani určitej skupine ľudí. Má všetkých a zároveň nikoho. Je medzi všetkými a napriek tomu sám. Tento posvätný stav je jeho radosťou aj odriekaním. Je to človek, ktorý je váženou osobou, no zároveň osobou najviac posudzovanou a osočovanou.
Kňazi sú často najvďačnejšou témou planých a prázdnych diskusií. Každý má na kňaza svoje nároky a predstavy:
– Keď káže dlhšie, tak mu to pomaly myslí.
– Keď pri kázni hovorí hlasnejšie, tak kričí.
– Keď hovorí normálnym tónom, tak mu nie je rozumieť.
– Keď má auto, tak je sveták, keď ho nemá, tak nekráča s dobou.
– Keď chodí na návštevy, tak nikdy nie je doma.
– Keď je vždy doma, tak je nespoločenský a namyslený.
– Keď prosí o milodary, tak je chamtivý a nenásytný.
– Keď dôkladne spovedá, tak naťahuje čas, zdržiava.
– Keď spovedá krátko, tak nepočúva, nemá na ľudí čas.
– Keď omšu začína presne, tak mu asi idú dopredu hodinky.
– Keď začne omšu minútku neskôr, tak zdržiava celú farnosť.
– Keď opravuje kostol, tak zbytočne utráca a nerobí si svoju robotu.
– Keď neopravuje nič, tak je lenivý a všetko necháva spustnúť.
– Keď je mladý, tak nemá skúseností.
– Keď je starý, mal by už ísť do penzie.
– A keď zomrie, tak niet nikoho, kto by ho nahradil.
Je to sviatosť, v ktorej sa pokrstenému mužovi skrze vkladanie rúk a modlitbu biskupa udeľuje duchovná moc a milosť pre svoj úrad.
HISTÓRIA SVIATOSTI:
Pôvod novozákonného, novodobého kňazstva nájdeme v Starom zákone už na prvých stránkach Písma, keď čítame o prvých obetách Bohu. Obetu prinášali už synovia Adama a Evy. Ďalej obeta Noeho, ktorý ju priniesol s rodinou Bohu ako poďakovanie po potope na hore Ararat. Potom nasledovali obety Abraháma a záhadného salemského kráľa a kňaza pravého Boha Melchizedecha, ktorý prvýkrát obetoval chlieb a víno a ďalšie iné obety prorokov a kráľov.
V tých časoch bol kráľ alebo faraón zároveň aj najvyšším kňazom, niekde aj bohom. Prvým veľkňazom Boha Izraela bol z Pánovej vôle určený Mojžišov brat Aron. Potom túto hodnosť dedili synovia z jeho rodu – celý rod Léviho bol určený na Pánovu službu (knihy Levitikus a Numeri). Celý rad pokolení veľkňazov a kňazov smeruje zo starozákonných dejín k jedinému veľkňazovi – k Ježišovi Kristovi.
Z prvotnej Cirkvi sa zachovali niektoré označenia spolupracovníkov apoštolov aj keď už neznamenajú dnes to isté. Napr.: kňaz – presbyter, pochádza z gréckeho slova „πρεσβψτεροι = presbyteroi“, čo znamená „starší“. Tieto služby sú známe z Jánových a Pavlových cirkví. (Sk 14, 23; 1 Tím 3, 1; Sk 20, 17; Tít 1, 5-7; Jak 5, 14).
V Didaché sa hovorí o miestnych nositeľoch úradu – biskupoch a diakonoch, ktorí boli vyvolení cirkevnou obcou. V liste Klimenta Rímskeho Korinťanom z konca 1. storočia sa píše o kolégiu presbyterov, ktorí majú úlohu „episkopie“ – dozoru, nad ktorými má najvyšší dozor apoštol vo Filipách. Sv. Ignác z Antiochie vo svojich listoch píše, že: v biskupovi pôsobí Kristus. Biskup negarantuje len jednotu, ale aj tradíciu a kontinuitu s prvotnou cirkvou. Jasne je v nich vyjadrená trojstupňovitosť cirkevného úradu: – episkopát, presbyterát a diakonát.
Služobné kňazstvo (stav), sviatostné, čiže hierarchické kňazstvo sa podstatne líši od všeobecného kňazstva – laického stavu, osobitnou sviatosťou posvätného stavu.
MATÉRIA SVIATOSTI:
Matériou diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na prijímateľa svätenia. Vkladanie rúk sa musí uskutočniť skrze fyzický dotyk rúk na hlavu ordinanda (prijímateľa svätenia).
Od 8. storočia sa za súčasť viditeľného znaku považovalo aj mazanie rúk olejom a podávanie liturgických predmetov (Kňaz – kalich s vínom a paténa s chlebom; Diakon – kniha evanjelií; subdiakon – prázdny kalich a prázdna paténa). Cirkev tieto prvky predpisovala. Určuje to aj Tridentský koncil (1545 – 1563). Táto prax pretrvávala až do polovice 20. storočia, kedy pápež Pius XII. v roku 1947 jasne ustanovil spôsob, ktorý sa praktizuje dodnes.
FORMA SVIATOSTI:
Forma diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky je v slovách, ktoré bližšie určujú vkladanie rúk biskupa.
ÚČINKY SVIATOSTI:
- Rozmnožuje posväcujúcu milosť ako pri každej sviatosti živých, ktorá pomáha prijímateľovi vykonávať povinnosť zvereného úradu.
- Udeľuje sviatostný charakter – vtláča do duše nezmazateľný znak. Ten spôsobuje, že sviatosť kňazstva nemožno opakovať a znemožňuje návrat vysväteného do laického stavu. Ostáva diakonom, kňazom alebo biskupom naveky.
- Udeľuje sviatostnú moc, čiže duchovné moci pre svoj úrad: diakon – moc posluhovať biskupovi a kňazovi pri slávení Eucharistie, kňaz – konsekračnú moc (premieňať Eucharistiu) a absolútnu moc (moc odpúšťať hriechy), biskup – moc ordinovať (svätiť).
VYSLUHOVATEĽ SVIATOSTI:
- Už od starokresťanskej tradície právo a moc vysluhovať všetky tri svätenia patrí výlučne biskupovi.
- Každý platne vysvätený biskup (v apoštolskej postupnosti) aj heretik aj exkomunikovaný platne ordinuje.
- Diakonskú a kňazskú vysviacku udeľuje platne a dovolene jeden biskup.
- Pre vyjadrenie spolupatričnosti k biskupskému stavu, dovolene vysluhujú biskupské svätenie traja biskupi, – minimálne dvaja. Platne a v mimoriadnych prípadoch aj dovolene ordinuje za biskupa aj jeden biskup.
PRIJÍMATEĽ SVIATOSTI:
Platne môže sviatosť kňazstva prijať jedine pokrstený muž.
Podľa svedectva Svätého písma 1 Kor 14, 34; Flp 1, 1; 1 Tim 2, 11, aj podľa stálej praxe Cirkvi sa hierarchické moci udeľovali a udeľujú len mužom. Aj keď z prvotnej Cirkvi poznáme zvláštny stav – „diakonisy“, ktoré boli prijímané osobitným obradom, ale nepriznávala sa im žiadna kňazská úloha. Ich hlavnou úlohou bolo pomáhať pri krste a starať sa o chudobných a chorých.
Prijímateľ kňazstva v Latinskej cirkvi sa zrieka manželstva v prospech spojenia sa s Kristom a v službe blížnym zamerať sa na trvalé hodnoty – čo je obsahom celibátu . V Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľuďom.
K otázke svätenia žien dal rozhodne odmietavé stanovisko aj pápež Ján Pavol II. v Apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 31. 5. 1994. Vyhlásil, že učenie o nemožnosti kňazskej vysviacky žien má byť považované všetkými veriacimi za definitívne. Žena týmto rozhodnutím nie je diskriminovaná. Ženy dostávajú iné možnosti ako v určitých prípadoch krstiť, pochovávať, asistovať pri uzatváraní manželstva, rozdávať Eucharistiu, sú lektorkami, žalmistkami a pod.
Dovolene prijíma kňazskú vysviacku len ten:
- kto je pokrstený a prijal sviatosť birmovania
- diakonom sa môže stať od 23. roku veku (spravidla po piatom ročníku teologického štúdia)
- kňazom po dovŕšení 25. roku veku s odstupom aspoň 6 mesiacov od diakonského svätenia
Trvalým diakonom sa môže stať len:
- neženatý muž od 25. roku života
- ženatý muž po zavŕšení 35. roku veku so súhlasom manželky